Brightburn

Brightburn (2019) berie premisu, ktorú popkultúra zvyčajne vníma ako nádejnú, a ostro ju preklápa do zámerne temnej polohy. Dieťa sa nájde po zvláštnom príchode, vyrastá s láskou a malomestskou trpezlivosťou — až kým znepokojujúce náznaky nenaznačia, že „dar“, ktorý v sebe nosí, nie je určený na záchranu kohokoľvek. Háčik filmu funguje, pretože pôsobí ako skazená rozprávka: tie isté symboly osudu, no s hrôzou vpísanou priamo do nich.

Režisér David Yarovesky stavia na najlepšej zbrani hororu — nevyhnutnosti. Raný domáci pokoj tu nie je na to, aby vás upokojil; je tu na to, aby každá prasklina znela hlasnejšie. Keď sa chlapcove schopnosti začnú prejavovať, príbeh sa stále pýta mrazivú otázku: ak niekto dokáže čokoľvek, čo mu bráni urobiť to najhoršie?

Elizabeth Banks a David Denman ukotvujú film v rodičovskom strachu, nie v superhrdinskej okázalosti. Láska ich postáv sa stáva slabinou, klapkami na očiach, ktoré odďaľujú moment, keď sa ochrana zmení na prežitie. Jackson A. Dunn hrá ústrednú rolu s kontrolovanou nehybnosťou, vďaka ktorej eskalácia pôsobí menej ako záchvat a viac ako prepnutie vypínača.

Prvok science fiction vyniká tým, ako málo musí film vysvetľovať. „Prečo“ chlapcovho pôvodu je menej dôležité než „čo teraz“ jeho prítomnosti, a film túto zdržanlivosť využíva na udržanie napätia. Výsledkom je úsporná, drsná zmes hororu a sci-fi, ktorá pristupuje k moci ako k telesnému hororu — k niečomu, čo mení človeka, nielen to, čo dokáže.

Pre divákov, ktorí majú radi žánrové mixy s nepríjemne ostrou hranou, je Brightburn pripomienkou, že najdesivejšie monštrá nemusia prichádzať z tieňov — môžu prichádzať z očakávaní. Ak skúmate ďalšie hororové a science-fiction tituly, ďalšie články a trailery nájdete na https://trailerix.com.